Páni a vládcovia podzemia

  Tisícročia sa vo všetkých civilizáciách sveta spomínajú obyvatelia podzemia. Podľa legiend tam žije tajomná rasa rozumných bytostí, ktoré sú skutočnými pánmi Zeme. Do týchto podzemných svetov ústia tunely, ktoré dodnes navštevuje len málo ľudí.

  Nie bez povšimnutia je aj skutočnosť, že obyvatelia podzemných svetov majú veľa vlastností spoločných so súčasnými správami o únosoch mimozemšťanmi - "sivými" - a návštevami záhadných "mužov v čiernom".

  Je známe, že vedci, vybavení najmodernejšou technikou, dnes prehľadávajú aj tie najodľahlejšie kúty sveta, a je už len málo miest, kam ich noha nevkročila. Rôzne skupiny speleológov (jaskyniarov), archeológov či obyčajných nadšencov však v posledných rokoch natrafili na prekvapujúce veci. Patria k nim podzemné tunely, sály, chrámy a iné stavby neznámych tvorcov. Veľké prázdne priestory, akoby vymyté vodou vo vápencovej skale a vytvorené rukami neznámych bytostí, tvoria úlohu komunikačných trás a vodovodov zároveň. V legendách o podzemných tuneloch sa opakuje jeden motív, a to, že vedú do mýtickej Agharty, Tibeťanmi nazývanej Šambala či Šangrí-La. Niektorí dokonca tvrdia, že jedným z tajných vchodov do krajiny mudrcov, ktorí riadia svet (písal o tom svojho času ruský cestovateľ N. Rerich, znalec Tibetu a Indie, autor mnohých kníh, z ktorých jedna je venovaná Šambale),je Potala,sídlo dalajlámu.

 

Voda pod Saharou

  Už mnohí bádatelia si položili otázku, čo by sme asi našli pod pieskami Sahary. Určite by nás čakalo veľa prekvapení. Kto chce nájsť vodu na Sahare, musí sa dostať pod zem, kde tečie vystuženými kanálmi, skrytými desiatky metrov pod pieskom, krištáľovo čistá tekutina. Počiatok kanálov je pravdepodobne v horách Atlasu, ale nie je známe, pokiaľ už tiahnu. Existencia podzemných prameňov svedčí o vysokej úrovni poznania a techník tvorcov tohto vodovodu. Nevieme, kto ho postavil, mohli to urobiť kolonizátori z Atlantídy ešte pred jej potopením. Nečudo, že si za sídlo vybrali Saharu, dnes nehostinnú púšť. Pred tisícročiami tam hýril život, o čom svedčia skalné kresby predstavujúce stáda zvierat a poľovníkov. Vodovody slúžili na zásobovanie vodou.

  Aj na iných miestach Afriky sa našli stopy činnosti neznámej civilizácie. V Nigérii, neďaleko osady Vambasa, môžu tamojšie karavány a dnes už aj autá, pohodlne prechádzať tunelom širokým 400 m a dlhým niekoľko kilometrov, ktorý má kruhovú klenbu. Bol vykopaný pod dnom rieky, ktorá vyteká z jazera Tanganika. Kým? V Keni, vo východnej Afrike, archeológovia našli niekoľko metrov vysoké stavby z pálenej tehly, podobné územčistým vežiam, ale bez dverí a okien. Mohli plniť úlohu ventilátorov, ktoré vháňali vzduch do podzemných tunelov. Podobné konštrukcie sa napríklad dnes stavajú pri metre.

  Okolo roku 1955 v Peru odborníci objavili a čiastočne aj preskúmali sieť podzemných tunelov, bežiacich od starodávneho mesta Cuzco smerom na sever. Tunely prechádzajú hlavným mestom Peru Limy, vinú sa džungľou až do Bolívie. Ich dĺžka je asi 2000 kilometrov. V mnohých takýchto tuneloch boli steny pokryté zosklovatenou skalou. Americkí odborníci na stavbu kanálov tvrdia, že techniku razenia takýchto kanálov lúčmi plazmy s teplotou tisícov stupňov ovládli súčasní vedci len pred pár rokmi. Ale tieto tunely sú staré desiatky tisícročí! Určite ich nevyrobili Inkovia, akých poznáme z učebníc dejepisu.

 

Bohovia z Brazílie

  V Írsku oddávna kolovali povesti o krajine ležiacej ďaleko za morom, z ktorej podmorskými tunelmi prichádzali bohovia so svetlými vlasmi. Krajinu, z ktorej prichádzali, nazývali Hy Brasil, čiže Brazília. Z Írska do Brazílie je vzdušnou čiarou vyše sedemtisíc kilometrov.

  V roku 1999 farmára Douglasa Pattersona z dediny Tankerness na jednom z ostrovov súostrovia Orkneje (na sever od Škótska) zaujal zvláštny otvor v prímorských skalách. Na lane sa spustil do niekoľkometrovej hĺbky, kde natrafil na schody s 29 stupňami, vedúcimi ďalej do podzemnej sály. Za ňou boli ešte ďalšie dve sály spojené chodbou a ďalej kamenný tunel, žiaľ, po niekoľkých metroch zavalený. Viedol už pod morským dnom smerom na západ. Archeológovia pripúšťajú, že tunel vznikol asi tritisíc rokov pred Kristom, ale vek lebiek zvierat, ktoré sa tam našli, umožňuje predpokladať, že je o niekoľko tisícročí starší.

  V tom istom roku v októbri bol objavený podobný vchod do podzemného tunela, ibaže sa nachádzal v stene Veľkého kaňonu v štáte Arizona v USA. Kaňon sa ťahá na rozlohe 350 kilometrov údolím rieky Colorado.Našli v ňom lebky jaskynných medveďov, zvierat, ktoré vymreli pred 20 tisíc rokmi...

 

Žltí ľudia z tunelov

  Na území severného Tibetu v strednej Ázii už v polovici 18. storočia anglickí cestovatelia natrafili na zvláštnych predstaviteľov kmeňa Dropov. Boli to bytosti asi meter vysoké, so žltou pokožkou. Ich oči sa však nepodobali šikmým očiam iných obyvateľov tejto oblasti. Mali veľmi veľké hlavy, ale útle trupy a končatiny. V súčasnosti ich žije sotva niekoľko sto. Pred desaťročiami čínski archeológovia našli v oblasti, kde tento kmeň žije, početné jaskyne vypálené do skaly, podobné tým z Peru a Bolívie.

  V bočných výklenkoch tunelov našli komory so zosklovatenými stenami. V každej z nich sa nachádzala múmia Dropa a niekoľko zvláštnych diskov. Mali v priemere okolo 20 cm, hrúbku 1,5 cm a 3-centimetrové okraje. Každý mal v strede okrúhly otvor. Disky pripomínajú naše analógové platne-archeológovia objavili na ich povrchu špirálovité zárezy. Profesor Tsum Um-Nui po rokoch pokusov vyrátal, že v kruhoch je

zapísaná história pristátia mimozemskej lode na Zemi (profesorovu úplnú správu čínska vláda utajila).

  Na stenách jaskýň boli objavené aj obrázky z našej slnečnej sústavy a niekoľko hviezd. Z obrázkov vyplýva, že bytosti prileteli z okolia Síria. Väčšinu z nich domorodci pozabíjali: tento príbeh si rozprávajú okolité kmene ako legendu "o vojne ľudí s netvormi z neba".

  Z času na čas na druhej strane Atlantického oceánu speleológovia objavia tunely zo zosklovatenými stenami. Tiahnu sa od západného pobrežia Južnej Ameriky pod Andami až do oblastí porastených amazonskou džungľou a dokonca až do Mato Grosso

a Paraná v Brazílii.

  Ázijské legendy spájajú tieto tunely s históriou ľudí, ktorí sa zachránili pred potopou. Možno to boli ľudia z Atlantídy. Ak predpotopná ľudská civilizácia dosahovala vysokú technickú i duchovnú úroveň, možnože mala aj možnosť vybudovať spomínané tunely a podzemné jaskyne.

  A ešte čosi: Michael Mott, riaditeľ jednej zo softvérových firiem, známy kanadský umelec a spisovateľ, sa vyše 20 rokov zaoberá paranonnálnymi javmi vrátane tých, ktoré sa týkajú obyvateľov podzemných svetov. Spája ich však so súčasnými správami o únosoch pozemšťanov neznámymi bytosťami, ktoré podľa neho žijú v podzemí, vo "svete jaskýň" alebo v "podzemných základniach". Pripomína napríklad, že k únosom dochádza takmer vždy v noci, keďže spomínané malé a útle bytosti s veľkými tmavými očami sú ideálne prispôsobené životu pod zemou, ale denné svetlo znášajú zle... Odkiaľ sa berú, na čí rozkaz konajú a aké sú ich ciele? Dodáva: "Možnože pod našimi nohami existuje obrovský nám neznámy svet, ktorý sa tiahne dole tajne sa vinúcimi tunelmi a hlbokými jaskyňami až do vrstvy Mohorovicica (vrstva 8 km pod dnom oceánov a 32 km pod kontinentmi). V tomto svete môžu existovať obyčajné technologicky vyspelé formy života, ktoré ešte donedávna zostávali mimo našej schopnosti chápania, čo spôsobilo, že sme ich vnímali ako "magické". O tom však viac inokedy.

 

Záhada pod našimi nohami

 

  V roku 1913 vyšla kniha B Gardnera Cesta do vnútra zeme - naozaj boli póly objavené? a o rok neskôr si dal svoju teóriu dutej Zeme Gardner patentovať. Generálny sekretár Medzinárodnej únie geodetov a geofyzikov profesor Paul Melchior to komentoval krátko: "Gardnerova teória je smiešna." Zrejme áno. Ale treba vedieť, že hypoteticky svet v strede Zeme existoval v početných mytológiách, od budhistickej Agharty po grécky Hádes, v románe Julesa Verna Cesta do stredu Zeme a iných. Teória dutej Zeme má dodnes veľa prívržencov.

  Teória deravej Zeme sa objavila v novovekých dejinách pred necelými dvesto rokmi

a neskôr sa k nej  pridali aj niektorí vedci vrátane nacistických. Odporcovia tejto teórie nepopierajú existenciu dier, ale iba v hlavách ľudí, ktorí tejto teórii veria. Pozrime sa na vec trocha inak.

Biblický raj

  Spomenieme aspoň niektoré hypotézy, teórie a zvláštnosti, ktoré stoja za zmienku. Napríklad v roku 1850 člen polárnej expedície William Morton objavil, že asi 40 míľ na sever od ľadovej hory položenej na 81 stupni 22 minúte severnej šírky mizne stopa ľadovca. Čo sa rozprestiera ďalej, nik nevie. Fantázia ľudí začala pracovať...

V roku 1895 slávny nórsky polárny bádateľ Fridjof Nansen potvrdil Mortonov objav. Pozdĺž 85 rovnobežky s prekvapením objavil stopy líšky. "Žije tam vari v nejakej oáze uprostred večného ľadu?" pozastavoval sa bádateľ.

  Počas expedície v Antarktíde v rokoch 1898 - 1906 si Ch. Bernachi poznamenal do denníka: "Uprostred antarktického ľadu sme objavili otvorené more, pomerne voľné od ľadu."

  V roku 1906 vydal Američan William Reed, vychádzajúc zo správy polárnikov, knihu Ilúzie pólov, v ktorej predstavil svet nachádzajúci sa v strede Zeme. Na nerozoznanie pripomína biblický raj... Podľa neho sa Zem skladá z 800 míľovej kôry a 6400-míľového prázdneho priestoru, z vnútorného slnka s priemerom 600


míľ a dvoch otvorov na póloch. Vo vnútri sú rieky, hory, kontinenty s exotickým rastlinstvom. Žije tam veľa neznámych druhov zvierat a nie je vylúčené, že aj inteligentné druhy.

  V roku 1911 sa Roald  Amundsen, dobyvateľ južného pólu, ocitol počas

výpravy 700 km od morského pobrežia a pozoroval odlet celých kŕdľov dravých

čajok južným smerom. "Kde tam môžu nájsť poživeň?" pozastavoval sa.

  Americký cestovateľ a bádateľ kontraadmirál Byrd sa preslávil letmi nad severným pólom. Keď tadiaľ v roku 1926 letel, zbadal tajomnú pevninu s horskými štítmi,

lesmi,riekami a obrovskými zvieratami pripomínajúcimi mamuty. Byrdove fotografie. ktoré urobil počas tohto letu, vraj ukazovali vo filmovej kronike amerických kín. Amadeo Giannini v knihe Svet za pólmi napísal, že kontraadmirál Byrd celkom iste neletel nad pólmi, ale bez toho, že by si to uvedomil, vletel otvormi do vnútra Zeme. Tam údajne žije civilizácia rozvinutejšia ako naša. Citáty z Byrdovho denníka sme predčasnom uverejnili. Okrem iného tam píše aj o svojom stretnutí s civilizáciou. ktorá vystríhala ľudstvo (r. 1926) pred použitím jadrovej zbrane. FBI mu údajne zabránila hovoriť o veci verejne.

  Prázdny Mesiac

  Dňa 30. mája 1937 J. Latimer Wilson pozoroval cez teleskop eskadru svetelných bodov premiestňujúcich sa pozdĺž južnej polárnej čiapky Marsu. Podobné javy možno pozorovať na povrchu Merkúra, Venuše, Saturna a Jupitera. Prívrženci teórie dutej Zeme uvažujú o tom, že nielen Zem je dutá. Možno všetky planéty našej slnečnej sústavy sú vo vnútri prázdne.

  V roku 1943 sa vodca tretej ríše rozhodol obnoviť pokusy (pred ním ich bolo viacero) verifikovať teóriu dutej Zeme. Bol presvedčený, že vnútro Zeme obývajú Pra-Germáni, Áriovia najčistejšej krvi, ktorí mu pomôžu. Vodca dal rozkaz ponorke U- 209 nadviazať kontakt s civilizáciou v podzemí. Ponorka sa nikdy nevrátila.

  V roku 1970 bádateľ Ray Palmer publikoval vo svojom časopise Flaying Saucers satelitné snímky Zeme. Na mieste severného pólu môže každý vidieť čiernu dieru. Pre časť ufológov sú tieto snímky dôkazom, že Zem je vnútri obývaná. Vo vnútri Zeme má údajne existovať vysokovyvinutá civilizácia, má odtiaľ štartovať UFO atď.

  V sedemdesiatych rokoch manželia Michail a Alexandra Ščerbakovci, vedci Sovietskej akadémie vied, zverejnili teóriu,že Mesiac je umelým satelitom Zeme, ktorý na orbitu umiestnila cudzia civilizácia. Podľa nich je vo vnútri Mesiaca atmosféra, je tam základňa ufonautov, dnes pravdepodobne opustená.

  V novembri 1969 sa stalo čosi, čo možno považovať za dôkaz "umelosti" nášho satelitu. Keď sa posádka Apolla 12 zbavila nepotrebnej časti lode, úder o povrch Mesiaca spôsobil zvláštnu rezonanciu. Mesiac "drnčal" vyše hodiny, akoby bol mohutným zvonom. Tento jav zaregistrovala citlivá seizmická aparatúra inštalovaná na Mesiaci. V roku 1972 Earl Ubell oznámil, že Zem a Mesiac vznikli ďaleko od seba v rôznych procesoch. Ukazuje na to rozdiel medzi strednou hustotou týchto dvoch telies. Zaujímavé je, že priemerná hustota Mesiaca je identická s hustotou alumínia,veľmi ľahkého prvku, ktorý sa používa najmä ako konštrukčný materiál.

  Ingo Swan, veľmi slávny psychotronik s mimoriadnymi schopnosťami, ktorý spolupracoval aj s armádou USA, vo svojej knihe o skutočnej povahe Mesiaca píše, že Američania prestali lietať na Mesiac, lebo tam natrafili na aktivitu mimozemšťanov, ktorí im jednoznačne dali na vedomie, že sa nemajú vnucovať.

  Možno kapitán Byrd tak ako iní pred ním, prenikol do inej dimenzie. Možno existujú na Zemi "vstupné brány" do iných svetov. Nedávno začatý projekt skúmania morského dna možno prinesie viac svetla aj do tejto záležitosti. Kým k tomu dôjde, musíme súhlasiť s admirálom Byrdom, že oblasť za pólom je naďalej veľkým tajomstvom.

 

Odpoveď skrytá v hlbinách.

 

   Ray Palmer, známy vydavateľ a bádateľ, dlho akceptoval teóriu, že naša Zem je jednoliata, na póloch mierne sploštená guľa, ktorá má vnútorné jadro obklopené skalnatým plášťom a vonkajšou kôrou. Bral to na vedomie, hoci vedel, že celé ľudské poznanie o stavbe vnútra planéty stojí na krehkých stĺpoch doterajšieho bádania. Lebo napriek pokročilým technológiám sme, pokiaľ ide o zemské hlbiny, ďaleko nepokročili.

  Jedného dňa však v istej Londýnskej knižnici natrafil na poznámky slávneho anglického astronóma Edmunda Halleyho, priateľa Isaaca Newtona. Obaja vedci dospeli k názoru, že Zem nie je jednoliatym horninovým telesom, ale guľou, v strede čiastočne prázdnou! A hoci to aj matematicky dokázali, rozhodli sa svoju hypotézu nepublikovať, lebo nemali technické možnosti, ako ju potvrdiť.

  V tom čase sa k Palmerovi dostala aj informácia, ktorú Centrum kozmických výskumov NASA roky skrývalo, o výsledkoch výskumu vnútra Mesiaca. Vyplývalo z nich, že náš prirodzený satelit je najpravdepodobnejšie vo vnútri dutý! Ak je to tak, pomyslel si Palmer, teória dutej Zeme nemusí byť až taká postavená na hlavu. Zakrátko sa ukázalo, že prekvapujúco veľa bádateľov tajomných a neobjasnených vecí, ako aj veľa serióznych vedcov má na vec rovnaký názor. Najnovšie výskumy v oblasti fyziky a astronómie totiž nepotvrdzujú učebnicové poznatky o stavbe Zeme.

  Spor o "vnútro Zeme" sa prehĺbil po tom,čo rádioteleskopy najnovšej generácie priniesli dôkazy, že koncepcia vzniku planét z mračien plynu je pravdivá. Po veľkom tresku vírili vo vesmíre i v našej slnečnej sústave mračná plynu

a kozmickej matérie. Pomaly tuhli v ľadovom priestranstve a vplyvom odstredivej sily a príťažlivosti medzi čiastočkami plynu a kozmickým hrachom vytvárali aj našu planétu. Počas tohto pomalého procesu odstredivá sila odhadzovala čo najďalej od osi obratu čiastočky plynu a prachu "zbité" v jednoliatu kôru, nechávajúc vo vnútri prázdno.

  Ak si to chceme predstaviť,stačí sa prizrieť pračke pri odstreďovaní. Víriaca voda priľne k vonkajšej strane bubna a stred zostáva prázdny. V takomto prípade by však Zem mala mať tvar valca, a nie gule. Lenže podstata je v tom, že odstredivá sila je najmenšia v samom strede gule a na jej póloch. Nečudo, že tam zadržala hmotu oveľa bližšie k sebe ako na rovníku. Takto, podobná vyfúknutému vajcu, vznikla guľa, v strede prázdna, s dvoma otvormi na póloch. Mnohí vedci pripúšťajú, že otvory majú priemer 2250 kilometrov. Vo vnútri zostalo malé, ale ťažké jadro, udržiavané v centre rovnovážnymi odstredivými silami a gravitáciou. Priebeh tohto procesu nám ukáže jednoduchý pokus. Stačí do stredu krútiacej sa gramofónovej platne nasypať trocha múky: tá je ihneď' odfúknutá k okraju platne, okrem malej hrudky, ktorí sa vytvorí v strede. To je práve naše jadro.

  Na podporu tejto teórie sa Ray Palmer snažil nájsť aj iné dôkazy.

Na pomoc mu prišiel expert na zemetrasenia Jan Lamprecht. Po mnohoročných

výskumoch zistil, že  vzdialenosti od epicentra zemetrasenia sa objaví svojská

"oblasť tieňa", v ktorej miznú vlny, aby sa objavili niekoľko tisíc kilometrov ďalej. Takto sa správajú vlny len vrchu gúľ, ktoré sú v strede

prázdne. Ďalšie dôkazy dodal astronóm Marc Harp, ktorý medzi tisíckami fotografií kozmického priestoru našiel snímky priezračných hmlovín, v ktorých strede existovalo malé jadro, obklopené prázdnom. Ak tento jav existuje všade v kozme, prečo by sa nemohol týkať aj našej planéty?

  Odporcovia dutej Zeme však namietajú, že ak je to pravda, ako je možné, že doteraz neboli objavené otvory na póloch?

  Dôvodov je niekoľko: môžu byť prikryté obrovskými ľadovými čiapkami na severe a na juhu vodami oceánu, ktoré sa nevlievajú do stredu, lebo ich udržiava odstredivá sila planéty, ktorá sa krúti okolo vlastnej osi a Slnka. Okrem toho je zakrivenie otvoru také veľké, že náhle prepadnutie povrchu nemožno spozorovať. Tak, ako stojac na Zemi, nemožno vidieť, že je guľatá.

  Diskusia zamrzla na mŕtvom bode, ale len dovtedy, kým sa na stole Raya Palmera neobjavili fotografie urobené sondou ESSA. Tie vec objasnili: nad severným pólom sa ustavične zbiehajú nepreniknuteľné mračná. Teplý vzduch zo zemských hlbín sa tam stretáva s arktickým chladom. Keď sonda v roku 1967 letela nad pólom, mračná na chvíľu odkryli okrúhly otvor vedúci do stredu Zeme a oko kamery to zachytilo. Tieto šokujúce snímky preležali v archíve NASA vyše 30 rokov. ednoducho sa na ne zabudlo, nik z výskumníkov ich nespozoroval. Možné je však aj to, že ktosi chcel celú záležitosť pred verejnosťou utajiť. Ak áno, hádam ide o čosi viac ako o obranu oficiálnej vedeckej teórie... Ukázalo sa totiž, že o existujúcom otvore vedeli určité kruhy oveľa skôr, ako sonda ESSA dodala svoje snímky. O tom však niekedy inokedy.

Iný svet v zemských hlbinách

 

     Ľudí oddávna vzrušovala myšlienka na to, čo sa skrýva v hlbinách Zeme, zároveň sa toho však báli, pretože odtiaľ nemohlo prísť ,,nič dobré". Napriek tomu vnútro našej planéty naďalej podnecovalo ľudskú fantáziu.

    Napríklad Julesa Verna. Mnohí však išli oveľa ďalej a dokonca vyhlásili, že Zem je dutá! Ako prvý to tvrdil (v roku 1818) bývalý kapitán pechoty Cleves Symnes z Ohia. K nemu sa o niekoľko desaťročí pridal ďalší Američan, Teed. O tom, že Zem je vnútri dutá a cesta do jej vnútra vedie cez póly, boli presvedčení mnohí. Profesor Gerard Kuiper z observatória v Mont Palomar v Populárnej astronómii napísal: ,,Významné kruhy nemeckého námorníctva a letectva verili teórii dutej Zeme..."

    Predstava o dutej Zemi je stará ako svet. Mnohé náboženské tradície hovoria o oddelenom svete pod zemskou kôrou, kde prebývajú mŕtvi. Spoločnosť Vril, jedna z tajných predhitlerovských organizácií, spájala spomínané legendy s tézami, ktoré obhajoval anglický spisovateľ, geniálny vzdelanec Bulver Lytton v románe Plemeno, ktoré nás nahradí. Podľa členov tejto spoločnosti bývajú pod zemou bytosti s vyššou duchovnou silou, ako je naša, a to v jaskyniach v strede Zeme. Odtiaľ jedného dňa vyjdú a budú nám vládnuť...

Záhada pólov

    Aj Wiliam Reed, autor knihy Duch pólov, bol presvedčený, že Zem je v strede prázdna a žije tam arianská rasa. Ďalším spisovateľom, ktorý propagoval myšlienku obývaného vnútra Zeme, bol Raymond Bernard. Zrejme vychádzal z legiend Eskimákov, ktoré spomínali veľký otvor na severe a cestu, ktorou prešli ich predkovia. Legendy hovorili o oblastiach pokrytých večným ľadom, o zemi osvetľovanej večným svetlom, o miernej klíme a veľkých, nikdy nezamŕzajúcich jazerách, v ktorých žili tropické zvieratá.

    Raymond Bernard, ktorý vo svojej knihe propaguje vlastné teórie na túto tému, spomína aj cestu admirála Richarda Byrda do vnútra Zeme. Pre mnohých ezoterikov bola táto kniha až do deväťdesiatych rokov stala kultovou. Byrd vo svojich denníkoch tvrdil, že objavil krajinu, rozprestierajúcu sa 3690 km pod pólom. Táto oblasť bola pokrytá horami, jazerami, rastlinstvom, medzi ktorým videl dokonca mamuty. Byrdov objav bol zahalený najhlbším tajomstvom medzinárodného významu. Po tom, čo o ňom podal správu, a po krátkom tlačovom vyhlásení, eliminovala vládna tlač všetky informácie na túto tému...

    Bernard žiadal, aby nejaká neutrálna krajina zorganizovala serióznu expedíciu, ktorá by nadviazala kontakt s vyššou civilizáciou, existujúcou pod pólmi (o jej technologickej úrovni svedčia lietajúce disky, ktoré táto rasa používa). V Amerike sa prívrženci tejto teórie sústreďujú okolo časopisu UFU Universe a v Južnej Amerike okolo média Triguerina Metta, presvedčeného o existencii podzemného mesta Erx. Mett o tom napísal aj niekoľko kníh. Tomuto mestu údajne vládne vesmírčan Aštar Šeran a guru Amuna Kur, ktorý má byť reinkarnáciou mystika Sanata Kumaraya. 

Podzemné kozmické základne

    Autor píšuci pod pseudonymom Komandant X tvrdí, že okrem pozemských základní existuje na južnom póle podzemné mesto Rainbow City (Mesto dúhy). Obývajú ho reinkarnovaní potomkovia prvých mimozemských kolonizátorov Zeme, ktorí prišli na Antarktídu pred 2,5 miliónmi rokov. Mesto dúhy má byť spojené podzemnými tunelmi s inými podzemnými základňami. Všetky sú pokryté vrstvou ľadu, hrubou 10 000 stôp, čo znemožňuje ich lokalizáciu...

    Po všetkých týchto zvláštnych a neraz aj naivných teóriách prejdime k neznámemu denníku admirála Byrda. Byrd bol polárnym bádateľom, letcom. Dňa 9. 5. 1926 prvý preletel nad južným pólom. V júli roku 1926 preletel Atlantik z New Yorku do Francúzska. V rokoch 1928-1930 viedol prvú americkú expedíciu na Antarktídu. Uskutočnil tam celkove 5 výprav, objavil početné horské pásma, urobil mapy pobrežia. Napísal veľa rôznych prác a kníh.

    Denník admirála Byrda sa ukázal v dvoch talianskych časopisoch UFO Contact a v NONSIAMOSOLI. Je text denníka autentický a existuje vôbec? Odpovedať na tieto otázky nie je jednoduché. Nakoniec, posúďte sami.

    Podľa časopisu NONSIAMOSOLI je denník pokračovaním zápiskov z roku 1925 písaných počas výpravy admirála Byrda na severný pól, ibaže sa týka iného obdobia a iného pólu. Začína sa 19. februárom 1947. Časopis tvrdí, že má mikrofilm s obsahom 685 strán klasifikujúci materiály, týkajúce sa polárnych výprav admirála Byrda, a jeho denník, vzťahujúci sa na výpravu na Antarktídu v roku 1925, ale obsahuje aj iné, nečakané, správy. Denník je podľa všetkého súčasťou veľkej kolekcie materiálov, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v Centre polárnych výskumov Byrda pri štátnej univerzite Columbus (Ohio, USA). Pomocou departmentu pre záležitosti výchovy a vzdelávania v USA sa za posledné roky podarilo skatalogizovať veľké množstvo historických údajov, ktoré sa týkajú početných Byrdových polárnych výprav. Doktor Raimund E. Goerler, riaditeľ archívu tohto centra, natrafil pri prepisovaní denníka z roku 1925 medzi ,,bielymi stranami" na neobyčajne fascinujúce informácie, začínajúce sa dátumom 19. február 1947. Nemajú nič spoločné s odvážnou arktickou výpravou z roku 1925, ale týkajú sa štvrtej výpravy na južný pól.

Denník admirála Byrda

    V spomínanom denníku admirál Byrd píše: ,,Nadíde čas, v ktorom sa ľudská racionalita rozplynie, a vtedy bude nevyhnutné akceptovať neodvratnosť pravdy. Nesmiem rozširovať to, čo napíšem, ba je možné, že tieto zápisky nikdy neuzrú denné svetlo, ale je mojou povinnosťou o tom povedať s nádejou, že jedného dňa si to budú môcť všetci prečítať. Vo svete, v ktorom egoizmus a chtivosť určitých ľudí nebude ďalej dusiť pravdu..."

  V denníku admirál píše o tom, ako sa spolu s technikom pripravovali na let, doplňovali si zásoby paliva, kontrolovali rádiové spojenie so základňou. Zaznamenáva turbulencie, ku ktorým počas letu došlo, narastanie vetra... Opisuje rozsiahle polia ľadu a snehu. Zrazu obaja odvážlivci zbadali fialové a červené farby na snehu. Kompas sa začal krútiť a oscilovať a posádka lietadla nemohla udržať kurz. Smer si overili pomocou slnečného kompasu. Zrazu uvideli v diaľke hory. Minulo 29 minút odvtedy, čo prvýkrát zbadali malú reťaz hôr, ktorú admirál nikdy predtým nevidel. Zmenili výšku na 2950 stôp a znovu sa stretli so silnými atmosférickými poruchami. Nakoniec preleteli nad malým horským pásmom a boli presvedčení, že letia na sever. Byrd píše: ,,Za horami je čosi, čo vyzerá ako dolina s malou riekou alebo potokom v strede. Tu by však nemala byť žiadna zelená dolina! Určite je to nejaká anomália! Mali by sme predsa letieť nad ľadom a snehom! Zľava, na horských úbočiach, rastú rozsiahle lesy. Naše navigačné prístroje priam šalejú..." Admirál Byrd potom lietadlom klesol na 1400 stôp, aby si prezrel údolie zblízka. Zistil, že je zelené, pokryté machom a trávou, a že svetlo je tam akési iné. Nepodarilo sa mu vidieť Slnko. Pri ďalšom prelete zbadal akési veľké zviera. S prekvapením zistil, že je to mamut. Túto správu odvysielal na základňu. Pri ďalšom prelete uvidel nové zelené údolia. Teplomer ukazoval vonku 24 stupňov Celsia. Prístroje pracovali normálne. Byrda prekvapilo ich predchádzajúce správanie. Pokúšal sa spojiť so základňou, ale rádiové spojenie bolo prerušené... Po ďalších minútach letu zbadal pod sebou akési mesto. Lietadlo bolo ľahké, akoby sa samo vznášalo vo zduchu. Kontrolné zariadenie prestalo fungovať....

Lietajúce stroje

    V denníku admirála Byrda sa ďalej nachádza takýto zápis: ,,Bože môj! Sprava i zľava nás sprevádzajú akési lietajúce stroje! Približujú sa k nám a čosi z nich vyžaruje. Sú dosť blízko a môžem vidieť ich označenie. Je to zvláštny symbol. Neprezradím ho. Je to fantastické. Kde to sme? Čo sa stalo? Ešte raz stláčam riadiace páky. Nefungujú!!! Držia nás v silnom oceľovom zovretí... Naše rádio škrečí a vychádza z neho hlas hovoriaci anglicky s akcentom, ktorý sa zdá byť nordický alebo nemecký. Text je takýto: ,Vitaj na našom území, admirál. Presne o sedem minút vám dovolíme pristáť. Prosím uvoľnite sa, ste v dobrých rukách.' Uvedomujem si, že motory nášho lietadla sú vypnuté. Stroj je pod cudzou kontrolou a letí sám. Ani jeden prístroj nefunguje... Dostávame ďalší príkaz rádiom. Pristávame. Lietadlo sa chveje, akoby ho udržiaval obrovský neviditeľný výťah. Robím posledný rýchly záznam do palubného denníka. K lietadlu sa približujú vysokí, svetlovlasí ľudia. V diaľke vidím veľké mesto, ktoré hrá všetkými farbami dúhy. Neviem, čo bude s nami ďalej, ale v rukách približujúcich sa ľudí nevidím žiadne zbrane. Počujem hlas, ktorý vyslovuje moje meno a prikazuje mi otvoriť dvere. Vykonávam rozkaz." Tu sa denník admirála Byrda končí. Ďalej opisuje udalosti, ako si ich zapamätal.

Dúhové mesto

    Byrd spomína, ako spolu s technikom vystúpili z lietadla. Vonku ich srdečne privítali a nasadli do transportéra bez kolies. Ten ich veľkou rýchlosťou zaviezol do mesta. Vyzeralo ako z krištáľu. Zakrátko sa dostali do budovy, akú v živote nevideli, kde im dali piť neobyčajne chutný nápoj. Potom admirála zobrali výťahom a následne dlhou chodbou, osvetlenou ružovým svetlom, ktoré vyžarovalo zo stien, do miestnosti, kde mu oznámili, aby sa nebál, že o chvíľu bude môcť hovoriť s Majstrom. Admirál prekvapene sledoval nádherné farby, ktoré vypĺňali celú miestnosť. Obzeral si všetko, čo ho obklopovalo. Píše: ,,To, čo som videl, bolo najkrajšie v mojom živote. Bolo to príliš nádherné, aby sa to dalo opísať. Pochybujem, že existujú slová, ktoré by to dokázali. Zo zamyslenia ma vyrušil harmonický hlas, ktorý ma privítal. Videl som staršieho muža s jemnými črtami tváre, ktorý sedel za veľkým stolom. Ponúkol mi kreslo. Muž si zložil ruky tak, že prsty sa mu spolu dotýkali, a s úsmevom prehovoril: ,Dovolili sme vám sem prísť, lebo ste človek ušľachtilý a dobre známy vo svete na povrchu, admirál.' Onemel som prekvapením... ,Áno,' odpovedal mi Majster s úsmevom. ,Ste na území Arianov v podzemnom svete. Nebudete tu dlho a odprevadíme vás na povrch a ešte trocha ďalej. Ale teraz vám uvediem dôvod, pre ktorý sme vás sem zavolali.

   Začali sme sa zaujímať o váš svet po výbuchu prvých atómových bômb, zhodených vašou rasou na Hirošimu a Nagasaki v Japonsku. Odvtedy sme začali vysielať na povrch naše lietajúce lode FLUGELRADS, aby sme preskúmali, čo vaša rasa urobila. To je, samozrejme, minulosť, ale dovoľte mi hovoriť ďalej. Predtým sme sa nikdy nemiešali do vojen a barbarstva vašej rasy, ale teraz sme nútení to urobiť, pretože ste sa naučili narábať s atómovou energiou, ktorá nie je určená pre človeka. Naši vyslanci už veľakrát odovzdali vládcom vášho sveta posolstvá, ale tí ich neberú do úvahy. Vybrali sme si preto vás, admirál, aby ste sa stali svedkom existencie nášho sveta. Naša kultúra a naša veda vás predstihujú o celé tisícročia.' Spýtal som sa, čo mám s tým však dočinenia ja? Oči Majstra akoby skúmali moju myseľ. Po chvíli mi odpovedal: ,Vaša rasa dosiahla bod, z ktorého niet návratu, keďže niektorí z vás by radšej zničili svet, akoby sa vzdali moci, tak ako ju chápu. Od roku 1945 sme sa snažili skontaktovať s vašou rasou, ale naša námaha bola prijímaná nepriateľsky a naše lode ostreľovali. Prenasledovali ich vaše bojové lietadlá. Chcem ti povedať, synu, že na horizonte vášho sveta je nepokoj. Čierna búrka, ktorá potrvá celé roky. Vaše zbrane vám budú nanič a vaša veda vám nezabezpečí bezpečnosť. Búrka bude trvať dovtedy, kým nebude každý kvet vašej kultúry zdeptaný a ľudské záležitosti neprepadnú chaosu. Nedávna vojna bola iba prelúdiom toho, čo vašu rasu čaká. Môžeme to tu vidieť čoraz jasnejšie... Myslíte, že sa mýlim?'  Nie, odpovedal som. Raz v minulosti to tak už bolo. Nadišli temné časy a trvali vyše 500 rokov. ,Áno, syn môj,' povedal Majster. ,Roky temna, ktoré nadídu, zahalia Zem ako plášť, ale verím, že niektorí z vás prežijú búrku, nič iné však neviem. V ďalekej budúcnosti sa vynorí z ruín vašej rasy nový svet, hľadajúci svoje legendárne poklady, a ony budú, bezpečné, tu u nás. Keď nadíde táto chvíľa, znova sa objavíme, aby sme pomohli vašej kultúre a vašej rase žiť inak. Možno sa vtedy naučíte, že vojny k ničomu nevedú... Až potom vám bude daná časť vašej kultúry a vedy, aby vaša rasa mohla znova začať existovať. Vy sa, drahý syn, musíte vrátiť na povrch s touto informáciou.' Zdalo sa, že týmito slovami Majstra sa náš rozhovor skončil. Chvíľu som si myslel, že sa mi to sníva. Vedel som však, že to bola skutočnosť a neviem prečo, možno z úcty či pokory, som sa Majstrovi mierne uklonil.
    Zrazu som si uvedomil, že dvaja domáci sú znova po mojom boku. Ešte raz som sa uklonil Majstrovi a na jeho jemnej tvári starého človeka som videl milý úsmev. ,Zbohom, synu,' povedal mi a útlou rukou urobil gesto pokoja... Rýchlo sme vyšli veľkými dverami z Majstrovej miestnosti a znova sme vstúpili do výťahu. Jeden zo sprievodcov mi povedal: ,Musíme sa ponáhľať, admirál, lebo Majster nechce, aby ste zmeškali svoj program, a musíte sa vrátiť k svojej rase s jeho posolstvom.'
    Nepovedal som nič. Všetko vyzeralo tak neuveriteľne. Vstúpili sme do miestnosti, kde na mňa čakal znepokojený technik. Povedal som mu, že všetko je v poriadku. Obaja sprievodcovia nám dali znamenie, aby sme išli k lietadlu. Hneď, ako sme nasadli a uzavreli dvere, lietadlo zdvihla neviditeľná sila a držala ho, až kým sme nevzlietli do výšky 2700 stôp. Po oboch stranách lietadla boli dva lietajúce stroje. Po čase sme dostali správu rádiom: ,Teraz vás necháme samých, admirál, vaše kontrolné zariadenia sú voľné. Auf Wiedersehen!' Ešte chvíľu sme videli ich lietajúce lode, pokiaľ nezmizli na jasnom nebi. Lietadlo zrazu ,schytil' prúd vzduchu. Okamžite sme nad ním získali kontrolu. Chvíľu sme medzi sebou s technikom nehovorili, zavalení vlastnými myšlienkami."

Stretnutie v Pentagóne

    Keď preleteli cez polia snehu a ľadu, ocitli sa na mieste vzdialenom 27 minút letu od základne. Vyslali rádiovú správu a dostali na ňu odpoveď. Základňa vyjadrila úľavu, že sa im podarilo znova nadviazať spojenie. Pristátím na základni 11. marca 1947 sa končia zápisky admirála Byrda.

    Nasledovalo stretnutie v Pentagóne, kde admirál Byrd opísal svoj objav a odovzdal posolstvo Majstra. Všetko bolo zaznamenané. O celej záležitosti informovali prezidenta. Byrda dôkladne vypočúvali na Top Security Forces a vyšetrila ho aj skupina lekárov. Bolo to preňho veľmi vyčerpávajúce. Píše, že bol pod stálou kontrolou Úradu pre národnú bezpečnosť USA. Prikázali mu mlčať o všetkom, čo sa dozvedel, a to pre údajné dobro celého ľudstva. Pripomínali mu, že je vojak a musí poslúchať rozkazy.

Posledný záznam

    Byrd píše: ,,Roky, ktoré uplynuli od roku 1947 do dnešného dňa (30. decembra 1956), neboli dobré. Toto sú moje posledné záznamy v tomto zvláštnom denníku. Končiac musím potvrdiť, že v súlade s povinnosťou som dodržal tajomstvo, ako mi prikázali. Urobil som to napriek vlastným morálnym zásadám. Teraz cítim, že sa blíži veľká noc, ale toto tajomstvo nezomrie spolu so mnou, ale ako každá pravda, zvíťazí. To je jediná nádej pre ľudský druh. Videl som pravdu, ktorá posilnila môjho ducha, dala mi slobodu. Vykonal som svoju povinnosť voči monštruóznemu vojenskému priemyslu. Blíži sa veľká noc, ale zároveň aj epilóg. Tak, ako sa končí dlhá antarktická noc, tak znova vzíde slnko pravdy, a tí, čo patria k temnote, zahynú v jeho žiari... Pretože som videl tú krajinu pod pólom, to centrum veľkého neznámeho." Admirál Byrd zomrel vo veku 69 rokov v Bostone v roku 1957.